Výstavba komplexu SKY PARK v Bratislave

Pozemok sa nachádza na hranici mestskej časti Staré mesto, v zóne Chalupkova, ktorá je považovaná za predĺženie nového centra Bratislavy. Je vymedzený ulicami Čulenova, Landererova a Továrenská. Na pozemku veľkosti piatich hektárov vznikne kombinácia troch 31poschodových rezidenčných veží, dvoch administratívnychobjektov, funkcionalistickej teplárne a viacerých samostatných pavilónov. V priestoroch medzi budovami vznikne nový mestský park o rozlohe 3,5 hektáru, čo ho automaticky zaradí medzi najväčšie parky v Bratislave.

Transformácia územia

Bratislava bola na prelome 19. a 20. storočia jedným z najvýznamnejších priemyselných miest Rakúsko-Uhorska. Na periférii vtedajšieho mesta boli v tom čase vybudované veľké výrobné podniky zamestnávajúce tisíce ľudí. Postupom času a v dôsledku rastúcej populácie mesta boli tieto továrne začlenené do mestskej štruktúry, až sa stali jej priamou súčasťou. Projekt SKY PARK stojí na pozemku, ktorý bol v minulosti (19.–20. storočie) súčasťou širšej priemyselnej zóny vo východnej časti Bratislavy. Nachádzali sa tu viaceré priemyselné objekty, fabriky a sklady, ako napríklad petrolejová rafinéria Apollo, továreň na káble Kablo alebo textilná fabrika Klingerka. Monofunkčné územie bolo využívané prevažne pre potreby priemyslu. Dôležitou bola tiež železničná trasa, k torá prechádzala dotknutou zónou, a tiež blízkosť mestského prístavu, ktorý predurčoval významnosť pozemku. V srdci zóny bola v roku 1944 dokončená budova teplárne podľa návrhu slovenského architekta Dušana Jurkoviča, ktorý je považovaný za ikonu slovenskej architektúry 20. storočia. Táto funkcionalistická stavba získala štatút kultúrnej pamiatky a je jednou z mála zachovaných technických pamiatok industriálneho obdobia 20. storočia v Bratislave.

V roku 1944 bola táto zóna zasiahnutá leteckým bombardovaním, ktorého cieľom bol strategický podnik rafinérie Apollo. Následkom náletu zostala značná časť pozemku zdevastovaná. Začiatkom milénia bola zbúraná väčšina priemyselných objektov a zóna bola niekoľko rokov prázdnym brownfieldom, ktorý sa chystal na rozsiahly rozvoj. Návrh územného plánu určil zónu Chalupkova pre zástavbu výškovými objektami so zmiešaným využitím pre bývanie a administratívu. Dôležitými východiskami pre celý návrh je jeho umiestnenie v rámci Bratislavy. V pešej dostupnosti k projektu SKY PARK sa nachádzajú viaceré dôležité stavby, ako napríklad hlavná autobusová stanica, Slovenské národné divadlo, nákupné centrum na nábreží Dunaja – Eurovea, novo sa formujúce administratívne centrum v tesnom susedstve alebo samotné historické centrum mesta.

Súťaž

Pre objektívnu analýzu využiteľnosti územia a zistenia najlepšieho stvárnenia zadania bola v roku 2010 vyhlásená medzinárodná architektonická a urbanistická súťaž. Prebiehala kombinovanou formou, t.j. spojením verejnej a vyzvanej súťaže. Vypisovateľ súťaže (investor) oslovil päť medzinárodných ateliérov, ale nechal dvere do súťaže ot vorené aj iným prípadným záujemcom. Vo výsledku sa do súťaže prihlásilo viac ako deväťdesiat ateliérov. Porota,  ktorej  členom  bol  aj  Štefan  Šlachta,  ako  hlavný  architekt   Bratislavy, vybrala z prihlásených  ateliérov  do  druhého  kola  deväť   návrhov. K osobnej prezentácii boli  prizvaný  nemecký  Bothe  Richter Teherani Architekten, francúzsky Dominique Perrault Architecture, anglický Foreign Office Architects, holandský Neutelings Riedijk Architects, český  Cigler  Marani  Architects, nemecký GMP, belgický JDS, španielsky Vaillo + Irigaray  a anglický Zaha Hadid Architects. Na základe hodnotiacich kritérií bol  ako víťazný návrh vybratý projekt  od  londýnskeho  ateliéru  Zaha   Hadid Architects. 

Zaha Hadid Architects je jeden najvýznamnejších  architektonických ateliérov na svete. Zakladateľka ateliéru Zaha Hadid  bola nositeľkou najprestížnejšej Pritzkerovej ceny za architektúru a samotný ateliér je nositeľom viacerých svetoznámych ocenení, ako  napríklad ceny RIBA. Medzi ich najznámejšie práce patrí napríklad  Riverside  Museum v Glasgowe (2011), galéria MAXXI v  Ríme (2010) alebo  nedávno  ukončený úrad prístavu v Antverpách (2016).

Koncept

V ýchodiskom  pri  navrhovaní   bolo  akceptovať  okolitú  blokovú   zástavbu,  ktorú  ponúka  širšie   centrum  mesta.  Zámerom  nebolo  pokúšať  sa  ju  opakovať,   ale  prebrať  kvality,  ktoré  táto   štruktúra ponúka, a pretvoriť ich  do novej formy.  Finálny návrh pozostáva z dvoch  administratívnych objektov a  troch  31poschodových  rezidenčných veží, ktoré sú koncentricky usporiadané okolo budovy  Jurkovičovej  teplárne,  reprezentujúcej  ťažisko  celej  kompozície.   Pred  historickou  budovou  sa   nachádza  námestie  prirodzene   vytvárajúce prechod medzi obytnou  a  administratívnou  časťou.   Okrem hlavných budov je koncept  doplnený  viacerými  menšími   pavilónmi,  budovou  reštaurácie   aj  parkovacím  domom.  Devízou   návrhu  je  nízky  index  zastavanosti,  vysoký  podiel  zelene,   kvalitných  verejných  priestorov   a multifunkčnosť. 

Koncept  je  založený  na  vytvorení  mestotvorného  parku,  ktorý   obklopuje  veže  a  jednotlivé  jednopodlažné,  maximálne  dvojpodlažné pavilóny s doplnkovými  službami  medzi  nimi.  Mestský   park pridáva vysokú hodnotu pre  tvorbu kvalitného mestského prostredia  a  umožňuje  voľný  pohyb   územím  a  prístup  k  objektom.   Znovu oživená historická tepláreň  sa stane magnetom pre kultúrny  a spoločenský život a bude vyhľadávanou mestskou lokalitou, ktorá  prinesie  do  tejto  časti  Bratislavy   novú  kvalitu  mestského  prostredia.  Extenzívne  zelené  strechy   pavilónov občianskej vybavenosti  zdôraznia  zámer  zladiť  sadové   úpravy medzi vežami s mestským  parkom.

Urbanistické riešenie

Miesto je špecifické svojim charakterom, ktorý ovplyvňuje najmä  industriálna  tepláreň  v  srdci  pozemku. Návrh z pera Zaha Hadid  Architects plne rešpektoval budovu Jurkovičovej teplárne a priamo  ju  zapojil  do  svojho  konceptu,   ako katalyzátora kultúrneho života  v  celej  zóne.  Návrh  architektov   vytvára  kontrast  medzi  modernou,  organickou  a  dynamickou   pôsobiacou architektúrou a pragmatickou,  funkcionalistickou   architektúrou  20.  storočia  v  podobe pôvodnej teplárne.  Základným princípom projektu je  vytvorenie car-free zóny venovanej  chodcom.  Obsluha  územia   je  dosiahnutá  z  okolitých  ulíc,   väčšina  parkovacích  miest  je   umiestnená v podzemnej garáži.  Celý  projekt  je  pretkaný  pešími   ťahmi, čím sa stáva jednoducho  napojiteľný  na  okolitú  zástavbu.   Pešie ťahy sú priame, logické, ergonomické, s jasnou hierarchiou.  Dominantným peším ťahom v celej zóne je Bottova ulica, ktorá by  sa v budúcnosti mala stať akousi  kultúrnou líniou, na ktorej by mala  byť tepláreň a dnes už existujúca  galéria Design Factory. 

Samostatnou témou je aktivácia  parteru  v  prípade  bodových   stavieb.  Nízky  koeficient  zastavanosti je zvyčajným problémom  takejto  formy  zástavby,  preto  je   systém  výškových  budov  doplnený  pavilónovými  stavbami.   Výsledkom je 30% zastavanosť,  ktorú predpokladá aj územný plán  a  ktorá  je  porovnateľná  s  konvenčnými  formami  zástavby.   Zároveň je celková dĺžka uličných  fasád v súčte porovnateľná s konvenčnou  zástavbou.  Celý  parter   je venovaný obchodu a službám.  Výsledkom je dosiahnutie rovnakých  parametrov,  ako  napríklad   pri blokovej zástavbe, avšak v inej  podobe. Všetky stavby sú v par- teri  transparentné  pre  zvýšenie   interakcie a bezpečnosti, zároveň  sú  vertikálne  členené  v  mierke   človeka. Srdcom projektu je okrem teplárne  aj  navrhované  námestie,   ktoré  vzniklo  vývojom  projektu   po  súťaži.  Námestie  by  malo   vzniknúť pred teplárňou a vytvorí z teplárne dominantný urbanistický prvok. Veľkosť námestia bola  stanovená na základe talianskych  námestí a je veľkosťou porovnateľná  s  bratislavským  Hlavným   námestím  v  historickom  centre.   Pre  celkové  dosiahnutie  miesta   so  špecifickým  charakterom   bolo potrebné overovať priestory  a mierky, pričom územie projektu  je  porovnateľné  s  bratislavským   korzom.  To  aj  bolo  pre  návrh jednou z referenčných mierok. 

Architektonické  riešenie

Zámer  Zaha  Hadid  Architects   bol  vytvoriť  dynamický,  ľahký   a  transparentný  vzhľad  budov.   Samotná  organická  architektúra   pôsobí  svojimi  futuristickými   tvarmi  dynamicky,  avšak  k  dosiahnutiu tohto cieľa jej pomáha aj  fasádna konštrukcia artikulovaná  formou exoskeletu, ktorá plynulo  obopína budovy v horizontálnom  aj  vertikálnom  smere  a  definuje   základné  geometrické  členenie veží. Organický tvar exoskeletu si  vyžadoval použiť materiál, ktorý  je  tvárny  a  tektonický.  Materiál,   ktorý  disponuje  kombináciou   týchto  vlastnosti,  je  betón  vystužený  sklenenými  vláknami,  takzvaný GRC – Glass Reinforced  Concrete. Panely sú vyrábané na  mieru pre tento projekt a ich tvar  je  definovaný  komplexnou  3D   geometriou.  V  druhej  vrstve  sú   do exoskeletu zapustené fasádne  panely,  ktoré  vizuálne  dodávajú   objektom  hĺbku a kopírujú  tvar   budovy. Navrhované sú dva typy  panelov – rovné panely do častí  fasády s malým zakrivením a zaoblené panely, ktoré sa využívajú  v miestach, kde je väčší polomer  zakrivenia.  Týmto  rozvrstvením   fasády bude dosiahnutá architektonická elegancia a zároveň lepšia  funkčnosť  jednotlivých  vrstiev, napríklad v podobe ochrany pred  poveternostnými  vplyvmi.  Výnimočná  vlastnosť  obvodového   plášťa  je  jeho  trojrozmernosť.   Fasáda je tvorená celkom dvoma  obálkami  –  vonkajším  ľahkým   obvodovým plášťom a priamymi  vertikálnymi fasádnymi panelmi.  Presklené  výplne  otvorov  na fasáde boli maximalizované kvôli  výhľadom  na  mesto  a  prístupu   denného osvetlenia. Parter budov  je presklený pre pocit odpichnutia  budovy od zeme (ľahkosti) a vytvorenie  optického  prepojenia   budovy s okolím. 

Tri  rezidenčné  veže  sú  vysoké   105  m  a  majú  32  nadzemných   poschodí. Pôdorys obytných veží  vychádza z geometrie elipsy, ktorej  obvod sa smerom do stredu veže  mierne  zväčšuje.  Usporiadanie   obytných veží na pozemku je tak,  aby väčšina bytov poskytovala výhľad na Bratislavský hrad a hradný  kopec.  Pôdorysné  usporiadanie   bytov je tiež prispôsobené tomuto  cieľu,  kedy  sú  byty  orientované   okolo  centrálneho  jadra  tak,  že   šesť z desiatich bytov na typickom  podlaží má fasádu orientovanú na  západ.  Návštevníci  a  užívatelia   vstupujú do obytnej veže na úrovni  1.NP, kde sa nachádza recepcia pre  bytovú časť s výškou cez dve podlažia. V strede pôdorysu sú umiestené lineárne usporiadané skupiny  vysokorýchlostných  osobných   výťahov.  Dvojica  podzemných   podlaží  je  prístupná  z  hlavnej  ba- térie výťahov, ktoré pokračujú do  nadzemných podlaží. Úroveň 2.NP  je  venovaná  administratívnym   priestorom, respektíve priestorom  na prenájom. Od 3.NP po 30.NP  sa  nachádzajú  bytové  podlažia. V 31. a 32.NP je umiestnené technologické vybavenie stavby. Hmota  administratívnej  veže  je   tvorená  dvojitým  zakrivením.   Jedná sa o dvojito zakrivené prepojenie dvoch symetrických kruhových pôdorysov. Výsledkom je  konkávne a konvexné zakrivenie.  Táto  jednoduchá  geometrická   forma  vytvára  elegantný  tvar   veží.  Hmota  výškových  objektov  je  zakrivená  i  pozdĺž  svojej   vertikálnej  osi  a  veža  je  tak  dynamicky komponovaná, čo ešte  viac  umocňuje  elegantný  obrys   stavby. Tieto zásady sú kľúčové  pre  vnímanie  siluety  vežových   stavieb z diaľkových pohľadov. Samostatné pavilóny dodatočne  aktivujú  verejný  priestor  pozdĺž    ulice  Čulenova  a  Továrenská   a  robia  ho  atraktívnejším  pre   užívateľov,  ale  aj  pre  návštevníkov  a  prechádzajúcich  chodcov.   Pavilóny  spolu  s  tvarovaným   rozhraním zeleného parku tvoria  prirodzenú  hranicu  medzi  existujúcimi  ulicami  a  priestorom   mestského parku medzi vežami.

Konštrukčné  zaujímavosti

Zakladanie  stavby  sa  muselo  popasovať  s  výhľadovou  štúdiou   vedenia trasy železničného TEN-T tunela pod riešeným pozemkom. Projekt plne rešpektuje prítomnosť uvažovanej podzemnej trasy  a navrhuje kombinované založenie so vzájomným spolupôsobením základovej dosky a pilót. Základová doska pod vežou sa navrhuje hrúbky 2000 mm, pričom po obvode veže sa jej hrúbka postupne pomocou nábehov zmenšuje na 500 mm  a  plynule  sa  napája  na  základovú   dosku  pod  podzemnou  časťou   (podnožou).  Základová  doska  sa   navrhuje  ako  vodonepriepustná   železobetónová  konštrukcia  zhotovená  technológiou  bielej  vane.   Pod  jadrom  a  stĺpmi  sa  navrhujú   skupiny vŕtaných pilót s priemerom  Ø 900 mm dĺžky 20 až 25 m.  Pilóty  v  blízkosti  tunela  TEN-T  sú   predĺžené  na  30  až  35  m,  čím   zabezpečujú  prenos  zaťaženia   pod úroveň dna tunela a eliminujú  priťaženie  ostení  tunelových  rúr. Za týchto  predpokladov  možno jednoznačne garantovať, že stav  v okolí tunelovej rúry pri obytných  vežiach  neprekročí  bežnú  geostatickú  napätosť  v  trase  mimo  výškových objektov.