Slová o budove Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Berlíne

Slovo o architektonickej idei

Zrealizovaná stavba Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Berlíne bola daná do prevádzky v roku 2010 a je vyprojektovaná a zrealizovaná na základe víťazného návrhu z verejnej architektonickej súťaže v roku 2003. Pri tvorbe návrhu budovy stála pred nami odpoveď na otázku, ktorá je vždy prítomná pri navrhovaní tohto typologického druhu stavby. A to je zámer, či, ako a v čom má riešenie byť obrazom reprezentovanej krajiny, ako ju predstaviť, ako architektúrou vyjadriť túto ideu a toto posolstvo.

V návrhu sme hľadali odpoveď na tieto otázky. Mal by to byť rovnovážny vzťah určitej monumentality a civilnosti, podporený zvolenou materialitou a jej detailovaním ako i inými nenápadnými prostriedkami, ktoré spoločne vytvoria žiadanú atmosféru, identitu a charakter stavby? Vytvoriť dielo otvoreno-uzavreté? Našou snahou bolo vytvoriť dielo neokázalé a civilné – demokratické, ovšem s primeranou mierou noblesy a monumentality. Dielo identické – zapamätateľné svojou jasnou, jednoduchou a čistou formou, štruktúrou, farbou a materialitou, a to ako v exteriéri, tak i v interiéri. Dielo, kde je toto v rovnováhe s jeho reprezentatívnosťou. Dielo primerane transparentné, ale tiež vytvárajúce želaný pocit bezpečia, intimity a slávnostnosti. Dielo, v ktorom tieto nároky budú v symbióze miesta, exteriéru a interiéru. Ako a čím sme chceli horeuvedené architektonickými prostriedkami dosiahnuť? Objekt je z ulici priehľadný – „otvorený“ (obr. 3, 4) cez celú svoju hmotu v prízemí až do záhrady, ktorá je na konci parcely. V tejto záhrade, v osi priehľadu, je situovaná plastika, ktorej autorom je sochár R. Uher. Na konci tejto pomyselnej osi je budova Národnej galérie od architekta Miesa van de Rohe.

V čelnej – vstupnej fasáde zatlačenie monumentálnej monolitickej betónovej steny dovnútra hmoty svojím pôsobením evokuje pootvorené dvere (obr. 4) do celej budovy. Pozdĺžna – bočná fasáda (je len jedna) je tvorená betónovým panelovým roštom (ktorého proporcie základného článku sú v intenciách mapy Slovenska), celá štruktúra steny tým stráca merítko a získava na monumentalite. Stena nemá klasickú tektoniku čitateľných podlaží a vytvára vzťah (v čase vzniku ešte s nepoznaným) blízkym susedom – tureckým veľvyslanectvom. Na čelnej fasáde, v jej strope, je otvor v tvare oblaku – halušky (obr. 2, 4) pre vztýčenie dvoch zástavových žrdí. V neposlednom rade uvedený zámer vypovedá aj zvolená materialita rozhodujúcich plôch a objemov v exteriéri ako i v interiéri. Je to v prevažnej miere použitý pohľadový betón (jednotný vnem – pocit pre celý objekt) v kombinácii s drevom v interiéri. Betón je v rôznych svojich technologických možnostiach a podobách a teda aj výrazoch. Je použitý ako prefabrikát, monolit v interiéri, monolit na fasáde a aj ako termobetón – Liapor. Voľbu materiálu ovplyvnil aj fakt, že v Berlíne sa v čase nášho navrhovania realizované objekty príbuzných funkcií (prístavba veľvyslanectva Švajčiarska, veľvyslanectvo Holandska, budova kancelára, budova administratívy Bundestagu, ...) realizovali v betóne. Bol to v tom čase symbol zjednotenia Nemecka a novej budúcnosti.

Slovo o urbanizme

Objekt sa nachádza v centrálnej časti mesta na Hildebrandstrasse (obr. 1). Táto časť a okolie parcely je charakterizovaná významnými budovami štátnej správy a množstvom ambasád iných krajín. Napríklad cez ulicu Taliansko a Grécko, za plotom Turecko atď. V okolí sú (na centrum európskej metropoly) nebývalo rozsiahle voľné plochy – ako dôsledok rokov 1939–1945. Tieto stále čakajú na svoju zástavbu. Avšak s nemeckou dôslednosťou sú tu už dlhodobo vypracované jasné urbanistické regulatívy. Tie boli podkladom pre architektonickú súťaž a následne v našom návrhu zohľadnené. Sú to nároky na dodržanie uličnej čiary, čiar bočnej a zadnej fasády, výška ríms a rešpektovanie budúcej dostavby bloku. Tieto regulatívy boli následne berlínskou správou dôsledne sledované. Náš objekt je súčasťou bloku, ktorého dostavba sa podľa našich vedomostí nepripravuje, ale aj pre neho už platia menované regulatívy. Objekt tvorí nárožie spomínaného bloku, je v dohľade frekventovanej ulice a Tiergarten, a preto sa týmto smerom otvára so svojou spomínanou symbolikou otvorených dverí. Samostatným problémom bola orientácia všetkých vstupov z ulice. Úzka parcela kládla na ne nemalé nároky, na následnú optimalizáciu jednotlivých prevádzok a ich nárokov.

Slovo o prevádzke

Samostatným problémom bolo množstvo rôznych prevádzok, ich zložité väzby a jednotlivé nároky. Napojenie jednotlivých funkcií na komunikácie na úzkej parcele tak, aby bol dodržaný zámer architektonickej idey a zároveň bola dosiahnutá bezkolízna a plynulá prevádzka a organizácia v objekte, tvorilo zvlášť zložitý problém. V objekte tvoria jeho gro prevádzky veľvyslanectva – to sú hlavne kancelárske pracoviská, následne spoločenské priestory (sála, foyer, priestor výstav a i.), suita veľvyslanca a pre všetkých potrebné vybavenie ich zázemia. Následne sú v budove byty zamestnancov a pohotovostné byty, konzulárne oddelenie, podzemný parking, TZB, spoločenská záhrada ako i predjazd hostí. To všetko na štvor-halierniku plochy a jej tvaru a vo vzťahu ku komunikácii Hildebradstrasse.

Slovo o konštrukcii

Riešenie nosných konštrukcií objektu predstavuje jeden zaujímavý príbeh a skúsenosť
S nie najšťastnejším koncom pre naše vnímanie architektúry ako umenia stavať. Konštrukčný systém bol navrhnutý ako priestorový steno-doskový celok doplnený prútovými prvkami. Mal mať nosnú obvodovú stenu, vnútorné steny a stĺpy. Jednotlivé nosné časti boli v úzkom súvise s architektonickou ideou, tie časti boli v rôznych betónoch a v rôznych jeho podobách. Problematika monolitných pohľadových betónov stien a stĺpov bola viac menej štandardná. Tam sa vymyká zo štandardu veľká monolitická stena hlavného vstupu, jej monumentálny výzor, ktorá je z nosného termobetónu.

Samostatným problémom bola pozdĺžna fasáda, navrhnutá (aj zrealizovaná) ako prefabrikovaná nosná (nezrealizovaná!) stena so svojim architektonickým posolstvom. Spolu s kolegami statikmi sme veľmi dôsledne riešili všetky nároky tohto riešenia, teplotechnické, statické, montážne a našli sme reálne riešenie (obr. 6). Statické výpočty sa vykonávali na priestorových výpočtových modeloch budovaných na báze metódy konečných prvkov programom NEXIS. Tieto výpočty boli doplnené výpočtami aj podľa príslušných technických noriem DIN 1045-1 a DIN 18800. Týmto všetkým bola preukázaná dimenzovateľnosť dosiek, prefabrikátov, stien a stĺpov. V Nemecku uplatňovaný legislatívny princíp úradne prideleného prüfstatika spôsobil, že nám pridelený odborník nebol schopný pochopiť predloženú dokumentáciu. Nadiktoval nám, že musíme zvislé nosné konštrukcie doplniť železobetónovými stĺpmi za obvodovou prefabrikavanou stenou. Tým sa stal návrh klasickým riešením a architektonický (v symbióze so statickým) zámer stratil silne zo svojej predpokladanej hodnoty.

Slovo o špecifikách

Veľmi špecifické a neopakovateľné sú nároky na bezpečnostné opatrenia kladené na tento typ stavieb. To napríklad prevádzkové nároky a vzťahy niektorých funkcií vo vnútri budovy ako i vzťahy budovy k okoliu. Sú to nároky, ktoré rieši stavba, nároky, ktoré riešia technickí špecialisti, a tieto všetky musia byť osadené a skoordinované. Sú to aj také na pohľad banality, ako napríklad prístupy zvonka k budove, ploty, dvere a pod. Ďalším špecifikom je spôsob nášho navrhovania, ktorý prináša so sebou množstvo overovania rozhodujúcich architektonických článkov na modeloch, niekedy až do merítka 1 : 1 (obr. 2, 6). Pre nás pri definitívnom rozhodnutí pri výbere materiálu (jeho štruktúre, farbe, atď.) sú dôležité materiálové vzorky. Týchto vzoriek nám bolo predkladané na posúdenie veľa, v zmysle požiadaviek v našom projekte. Treba podotknúť, že tie vzorky boli predkladané bez problémov a v nemeckej kvalite.

Slovo o skúsenostiach

Nové skúsenosti sme získali prácou v inom legislatívnom, technickom a mentálnom prostredí. Niektoré skúsenosti boli pozitívne (väčšina) a niektoré iné. Medzi iné patrí stret s prüfstatikom. Sme rozčarovaní úrovňou nám prideleného statika a následne z dôsledku výkonu jeho odbornosti. Naopak skúsenosť zo spolupráce s domácim projektovým partnerom bola silne pozitívna a obohacujúca, myslím že obojstranne. Rovnako spolupráca (tu je slovo spolupráca na mieste) s dodávateľom (dodávateľ bol tiež domáci) bola na inej úrovni, ako sme zvyknutí doma. Aj nemeckému partnerovi šlo o „čísla“, ale nie len o čísla. Mal rovnako záujem o zdarný výsledok spoločného diela. Často sám prichádzal s inovatívnymi návrhmi na dielčie úpravy. V spolupráci sme nachádzali konsenzus a vzájomné pochopenie sa. Zaujímavé bolo stretnutie sa s činnosťou na stavbe, o ktorej sme dovtedy ani netušili. Nazval by som to reštaurátor pohľadových betónov. Na záver stavby, keď sme už chodili po kobercoch a parketách, sa objavila mladá dáma v bielom plášti a v bielych rukavičkách. Bola vyzbrojená paletou téglikov, túb, mištičiek, roztokov, fľaštičiek, štetčekov a pod. a chodila pri stenách a retušovala. Zážitok bez rečí (mám na mysli dodávateľské) s úplnou samozrejmosťou a profesionalitou. Je jasné, že taký rozsah pohľadových betónových plôch sa i pri nemeckej precíznosti nezaobíde sem tam bez drobných pochybení. Sú na to pripravení, vedia, že je to prirodzené, nediktujú, nešpekulujú, vykonajú bez rečí a basta.